Okrem toho Highgate Law & Tax oslavuje aj svoje víťazstvo v kategórii „Kapitálové trhy“, čím sa ukázala ako komplexná právnická firma s rozsiahlym odborným portfóliom a schopnosťou úspešne zvládať rôznorodé právne výzvy.

Galavečer udeľovania ocenení, ktorý bol organizovaný mediálnou a vzdelávacou skupinou EPRAVO Group a týždenníkom TREND, sa konal v priestoroch hotela Double Tree by Hilton v Bratislave. Pre Highgate Law & Tax to bola nielen príležitosť osláviť svoj úspech, ale aj poďakovať svojim klientom a partnerom za ich dôveru a podporu, bez ktorej by tento míľnik nebol možný.

Tento dvojitý triumf potvrdzuje vynikajúcu reputáciu Highgate Law & Tax v oblasti práva a daňových služieb a posilňuje jej postavenie popredného hráča na trhu právnych služieb na Slovensku.

Článok Highgate Law & Tax a jej dvojitý triumf v prestížnej súťaži Právnická firma roka je zobrazený ako prvý na Highgate.

Na úvod dobrá a zlá správa

V praxi sa počas daňovej kontroly často stretávame so scenárom, kedy sa názory správcu dane (daňového úradu, daňového kontrolóra) vyvinú odlišne od pozície daňového subjektu (platiteľa DPH, obchodnej spoločnosti,..) deklarovanej v daňovom priznaní a nepodarí sa ich zosúladiť. Následne o takomto spore rozhoduje súd: krajský správny súd, Najvyšší správny súd SR, Ústavný súd SR alebo Súdny dvor EÚ.

Novým trendom s rozhodovacej praxi slovenských súdov, ktorý je v EÚ badateľný už dlhšiu dobu, je odklon od tendencie primárne preskúmavať (ne)splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na odpočet. Namiesto toho sa pozornosť presúva k podvodom na DPH, kde štát prichádza o finančné prostriedky zámerným a cielených konaním do podvodu zapojených subjektov. Z uvedeného vyplývajú nasledovné správy:

• Dobrá správa: Správca dane by sa mal počas daňovej kontroly menej venovať „nekonečnému“ vyzývaniu, aby daňový subjekt predložil dôkazy, že skúmané dodanie bolo skutočne dodané.
• Zlá správa: Finančné postihy štátu súvisiace s podvodom na DPH sa potenciálne môžu týkať aj daňového subjektu, ktorý nekonal vyslovene protizákonne, z podvodu priamo finančne neprofitoval alebo ani o jeho existencii s určitosťou nevedel.

Viac k dobrej správe

Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí C-610/19 Vikingo venoval rozsahu okolností, kedy sa daňovému subjektu nemôže obmedziť nárok na odpočet. Spoločnosť Vikingo je veľkoobchodníkom s cukrovinkami, ktorá si uplatnila odpočet DPH z nakúpených baliacich strojov. Správca dane však po preverovaní u dodávateľov dospel k záveru, že stroje boli nadobudnuté od neznámej osoby, takže dodanie sa neuskutočnilo medzi osobami uvedenými na faktúre.

Na vznik nároku na odpočet je potrebné, aby boli splnené hmotnoprávne podmienky (tovar alebo služba boli skutočne dodané, príjemca ich použil v rámci svojej ekonomickej činnosti) a formálne podmienky (primárne existencia faktúry). Súd v citovanom prípade prijal záver, že nie je možné odoprieť nárok na odpočet DPH z titulu, že faktúry neboli hodnoverné z dôvodu, že:

1. dodávateľ uvedený na faktúre stroje nevyrobil a nedodal z dôvodu, že tieto osoby nemali potrebné ľudské a materiálne zdroje,
2. neboli dodržané právne predpisy v oblasti účtovníctva,
3. dodávateľský reťazec nebol ekonomicky opodstatnený a
4. v predchádzajúcich transakciách, ktorých súčasťou bolo aj skúmané dodanie, sa vyskytli nezrovnalosti.

Toto však platí za predpokladu, že spoločnosť nie je zúčastnená na daňovom podvode a ani o ňom nemohla a nemala vedieť (pozri nižšie Viac k zlej správe).

Z uvedeného rozsudku teda vyplýva, že daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočet nenesie zodpovedať za subdodávateľov a nemá znášať následky prípadných nezrovnalostí na predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca. Správca dane taktiež nemá právo zamietnuť odpočet DPH na základe svojho (často subjektívneho a viac-menej emocionálneho) záveru, že dodávateľský reťazec nemá ekonomické opodstatnenie. Odpočet DPH má byť taktiež priznaný aj pri pochybnostiach o schopnosti dodávateľa realizovať dodanie z dôvodu nedostatočných personálnych a materiálnych zdrojov.

Všetko vyššie uvedené však platí za predpokladu, že v reťazci nie je podvod na DPH.

Ako fungujú podvody na DPH

Cieľom podvodu je inkasovať DPH zo štátneho rozpočtu bez splnenia povinnosti jej odvodu zvyčajne na inom stupni dodávateľského reťazca. Tzv. karuselové podvody majú rôzne schémy fungovania, avšak ich cieľ je viac DPH vyžiadať naspäť zo štátneho rozpočtu ako štátu odviesť. Využívajú pritom „biele kone“, zahraničné spoločnosti a cezhraničné transakcie, kombináciu odpočtu DPH na vstupe a oslobodeného dodania na výstupe, fiktívne transakcie a faktúry, značne nadhodnotené ceny a zaradenie reálne podnikajúcej a bezúhonnej spoločnosti do karuselu.

Riziká plynúce z podvodu na DPH

Ambíciou tohto blogu je zvýšiť povedomie o rizikách účasti na transakciách spojených s podvodom na DPH a poskytnúť tipy, ktoré pomôžu vyhnúť sa zapojeniu sa do takýchto nezákonných transakcií. Je dôležité uvedomiť si, aké môžu byť dôsledky zapojenia sa do súboru transakcií spojených s podvodom, aj keď tieto transakcie nie sú samy osebe nezákonné:

• môže zaniknúť nárok na odpočet vstupnej DPH alebo
• môže vzniknúť povinnosť doplatiť DPH za dodávky v rámci EÚ, ktoré boli pôvodne v režime oslobodenia, t.j. bez DPH, ak sú súvisiace transakcie spojené s podvodom.

Viac k zlej správe 

Súdny dvor EÚ judikoval vo viacerých rozhodnutiach, že nárok na odpočet môže byť zamietnutý v prípade, že daňový subjekt bol súčasťou reťazca, v ktorom došlo k podvodu na DPH, ak sa daňový subjekt aktívne podieľal na tomto podvode (aj keď z neho nemusel priamo finančne benefitovať) alebo vedel alebo mal vedieť, že vykonávané transakcie sú súčasťou podvodu.  

V judikáte C-439/04 Axel Kittel rozpracoval súdny dvor nasledovný algoritmus aplikovateľný pri daňových podvodoch:

1. Preukázanie existencie daňového podvodu, t.j. že došlo k daňovému úniku na niektorom stupni dodávateľského reťazca (tzv. objektívny test).
2. Dôkaz objektívnej skutočnosti, že daňový subjekt vedel alebo vedieť mal a mohol o daňovom podvode (tzv. subjektívny test).
3. Vyhodnotenie, či daňový subjekt vykonal primerané opatrenia na to, aby zabránil svojej účasti v prípadnom daňovom podvode (tzv. Due Diligence test).

V rámci objektívneho testu sa preukazuje podvod. Môže ísť o prípad, kedy dodávateľ neuviedol dodanie v daňovom priznaní alebo ho uviedol, ale svoju daňovú povinnosť cielene neuhradil. Taktiež sa kombinujú v podvodoch fiktívne faktúry, či už priamo u preverovaného daňového subjektu alebo ako vstupné faktúry u jeho dodávateľa.

Pri subjektívnom teste sa preveruje aktívne alebo pasívne zapojenie daňového subjektu do podvodu. Indikáciou vedomosti je napr. neobvykle nízka cena, personálne prepojenie, neštandardné oslovenie daňového subjektu dodávateľom, neexistujúca právnická alebo fyzická osoba, platba na účet v inom štáte a pod.

V rámci Due Diligence testu sa potom preveruje, akým spôsobom si daňový subjekt overil dodávateľa a ako reagoval na prípadné indikácie rizika. Pochopiteľne sú v daňovej kontrole relevantné predovšetkým písomné doklady preukazujúce spôsob a rozsah preverenia pred alebo počas preverovaného obchodu.

Koncept z judikátu Axel Kittel bol prevzatý aj do iných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ ako aj do rozhodovacej prace správnych súdov v SR.

Ako postupuje daňový úrad pri podvode?

Súdny dvor EÚ v niekoľkých prípadoch týkajúcich sa podvodov na DPH rozhodol, že:

• zdaniteľnej osobe, ktorá vedela alebo mala vedieť, že sa kúpou tovaru zúčastnila na podvodnej transakcii, môže byť zamietnuté právo na odpočet súvisiacej vstupnej DPH;
• zdaniteľnej osobe, ktorá vedela alebo mala vedieť, že plnenie bolo súčasťou daňového podvodu spáchaného kupujúcim, môže byť odmietnuté právo na oslobodenie dodávky v rámci EÚ tomuto kupujúcemu.

Daňový úrad uplatní zásady stanovené v týchto prípadoch, ak sa s ohľadom na objektívne faktory ubezpečil, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zúčastňuje na transakcii spojenej s podvodom v oblasti DPH, a neurobila všetky primerané kroky, ktoré boli v jej právomoci, aby zabránila vlastnej účasti na tomto podvode.

Riziká pri dodaniach s oslobodením od DPH

Častým nálezom pri daňovej kontrole je, že daňový subjekt nepreukáže nárok na vznik oslobodenia od DPH. Predovšetkým kritická je situácia, keď sa dodáva tovar do iného členské štátu a dodávateľ nemá dostatok dôkazov o dodaní tovaru s prepravou mimo SR, prípadne odberateľ neprizná dodanie vo svojom štáte.

 Na prvý pohľad jednoduchá situácia skrýva mnoho aspektov, ktoré je potrebné vziať do úvahy pri vzniku nároku na oslobodenie a jeho dokumentácii, ako napr. či zabezpečuje dopravu dodávateľ, odberateľ alebo poštový podnik, či sa realizuje preprava vlastnými dopravnými prostriedkami odberateľa, aké dokumenty potvrdzuje odberateľ, ako sú dohodnuté zmluvné podmienky, ako a kedy sa preveruje DPH registrácia odberateľa.

Užitočnou pomocou pri nastavovaní procesov eliminujúcich riziká neuznania oslobodenia, je nariadenie EÚ k dokladovaniu oslobodenia, ktoré stanovuje pre jednotlivé druhy prepravy súbor dokladov, ktoré vytvárajú vyvrátiteľnú domnienku preukázania oslobodenia, čím sa značne zužujú možnosti správcu dane vyžadovať ďalšie a ďalšie doklady preukazujúce oslobodenie.

Ručenie za daň, ktorú má odviesť dodávateľ

Správca dane môže požadovať od daňového subjektu úhradu dane, ktorú mal odviesť dodávateľ, ktorý mu tovar alebo službu dodal, a to aj v prípade, že faktúra bola dodávateľovi uhradená. Inštitút ručenia za daň vzniká v nasledovných situáciách:

1. Cena dodania je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo nízka.
2. Dodávateľ a daňový subjekt/ odberateľ sú prepojené osoby.
3. Cena za dodanie bola uhradená na iný účet, ako je bankový účet dodávateľa zverejnený na stránkach finančnej správy.

Pri obrane voči prípadnému regresu z titulu ručenia je dôležité disponovať dokladmi preukazujúcimi, že v čase dodania alebo úhrady neboli naplnené zákonné podmienky pre vznik ručenia, napr. že cena nevykazovala znaky neprimeranosti alebo bankový účet dodávateľa bol zverejnený v príslušných zoznamoch Finančnej správy SR. Samotné vykonanie overenie teda nie je dostačujúce, je potrebné ho aj zdokumentovať a vedieť preukázať v prípade daňového konania.

Záverečné odporúčania

Pre úspešné dlhodobé fungovanie je vhodné, aby daňový subjekt vedel, kde sú jeho potenciálne daňové riziká. To zahŕňa napríklad analýzu fungovania podnikateľských aktivít z hľadiska daňových a špeciálne aj DPH aspektov. Následne je potrebné identifikované slabé miesta eliminovať vhodným procesným alebo obchodno-právnym nastavením.

Z titulu prevencie pred podvodmi na DPH a dorubmi dane je napríklad prospešné, aby mal daňový subjekt nastavené preverovanie svojich obchodných partnerov a tieto aj skutočne vykonával a archivoval. Preverenie obchodných partnerov je odporúčané aj z iných ako z daňových dôvodov, napr. s cieľom eliminovať riziko neplatičov a reputačné riziko.

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok DPH riziká alebo ako sa zlé veci môžu stať dobrým ľuďom je zobrazený ako prvý na Highgate.

Slávnostný galavečer udeľovania ocenení bol organizovaný vydavateľstvom EPRAVO Group a týždenník TREND, pričom jeho jedenásty ročník pripadol na stredu 26. apríla. Podujatie sa konalo v priestoroch hotela Double Tree by Hilton v Bratislave, kde si zúčastnení víťazi jednotlivých kategórií prevzali ocenenia za svoju celoročnú prácu.

Ďakujeme našim klientom a partnerom za spoluprácu, aj vďaka ktorej sa nám tento úspech podarilo dosiahnuť.

Ak máte záujem o konzultáciu, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Highgate Law & Tax sa stala Právnickou firmou roka 2023 v oblasti daňového práva je zobrazený ako prvý na Highgate.

SMART hodinky na firmu

Pri SMART hodinkách sa javí byť jednoduché argumentovať ich využívaním pre účely vybavenia sms, evidencie času, navigácie a ďalším funkciám, ktoré sú pre podnikanie praktické. Na rozdiel od mobilného telefónu však hodinky pocitovo pôsobia viac „súkromnejšie“, a preto v tom horšom prípade od vás daňový úrad môže chcieť preukázať, že ste ich využívali iba na pracovné účely. A v najhoršom prípade by mohol chcieť preukázať, že ste ich nevyužívali na súkromné účely (aj keď je relatívne ustálené, že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej právnej skutočnosti).

Luxusné hodinky na firmu

Pri luxusných hodinkách to napodiv môže byť jednoduchšie. Tu to síce pôsobí na prvý pohľad ako „reprezentácia“, ktorá štandardne nie je uznaná ako daňový výdavok. Existujú však iné typy „reprezentácie“, ktoré ako daňový výdavok uznané sú. Prečo môže byť nadštandard v kancelárskych priestoroch (t.j. lokalita, zaradenie alebo vzhľad recepcie) uznaný ako daňový výdavok a luxusné hodinky nie? Obe „reprezentácie“ predsa pre podnikanie nevyhnutne nepotrebujeme? Problém však nastáva v tom ako vieme konštruovať argument, že ich využívame iba na pracovné účely. A teda kým unikátne kancelárske priestory samy o sebe indikujú ich využitie iba na pracovné účely, luxusné hodinky automaticky takýto prívlastok nepožívajú.

Hodinky na firmu

Je preto potrebné pre ich daňovú uznateľnosť urobiť niečo navyše. Dodať im punc firemného využitia. Napríklad zaobstarať si do kancelárie trezor.

Z fotografií zo svadieb rodiny a priateľov musia vyžarovať iné hodinky. Nekupujte si „ROLEXky“. S ROLEXkami štandardne viete v zime otužovať, v lete chodiť na pláž a tí expresívnejší s vyhrnutými rukávmi si v nich vedia predstaviť aj piatkový výbeh do študentskejších priestorov. Avšak značky ako A. LANGE & SÖHNE alebo NOMOS Glashutte pôsobia výhradne pre pracovné účely oveľa autentickejšie. A to možno až tak ako tie kancelárske priestory.

Daňová kontrola hodinky na firmu

Akokoľvek, spor s daňovým úradom vie vyústiť do menej príjemných podôb. Totiž sankcie finančnej správy sa odvíjajú od výšky základnej úrokovej sadzby ECB a tie už dosiahli hranicu, po prekročení ktorej sú tieto sankcie vyššie na aké sme boli dlhé roky zvyknutí. Okrem toho je tu riziko zdanenia nepeňažného príjmu zamestnanca/štatutára, prípadne právne riziká (vrátane ručenia súkromným majetkom) spojené s inštitútom vrátenia vkladu. Tak, či onak, v súvislosti s nižšou politickou (a teda aj právnou) predvídateľnosťou je to ďalší dôvod potvrdzujúci ako dôležité je venovať aspoň základnú pozornosť prevencii v súvislosti s ochranou majetku a podnikania. A to napríklad právnym štruktúrovaním podnikania a vlastnenia aktív.

Podobnej téme som sa venoval aj v prednáške „Zaplatenie dovolenky firemnou kartou“ – čo na to právo a dane?, ktorá je Vám k dispozícii na našej webstránke.

Ak by ste mali otázky, kľudne sa mi ozvite. Pre viac týchto informácií, odoberajte náš newsletter.

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Môžem si dať luxusné hodinky „do nákladov“? je zobrazený ako prvý na Highgate.

Prax podnikateľov pri kúpe áut na spoločnosť aj (iba) pre súkromné účely pripomína prax obyvateľstva pri (ne)dodržiavaní protipandemických opatrení. Spoločnosť kúpi auto aj (iba) na súkromné účely, uplatňuje si na kúpu, ako aj na PHM plný odpočet DPH a cenu auta (cez odpisy) a PHM si zahrnie v plnom rozsahu do daňových výdavkov. A aj keď sa auto používa aj (iba) na súkromné účely, spoločnosť nič za zamestnanca/konateľa/spoločníka („Konateľ“) nezdaňuje a neodvádza ani odvody.

Pravidlá hry sú však úplne iné. Na rozdiel od protipandemických opatrení, worst case scenario pri ich nedodržiavaní môže byť dramatické, a to aj s trestnoprávnymi dôsledkami (ako píšem nižšie). Pozrime sa preto, ako sa právo a daňové úrady stavajú k využívaniu auta vo firme aj na súkromné účely, t.j. k štandardnému slovenskému use case.

Aké sú základné pravidlá hry?

Ak sa má auto využívať sčasti aj na súkromné účely, pravidlá vedenia evidencie sú (zjednodušene) takéto:

* Aj keď je auto využívané na firemné účely iba napr. na 20 %, spoločnosť si môže uplatniť 100 % jeho ceny (cez odpisy) do daňových výdavkov;;

** Pri PHM síce existuje paušál do výšky 80 % nákladov, ale v kontexte využívania auta aj na súkromné účely nemá významne zjednodušujúci účinok na administratívu (ako vysvetľujem nižšie)

Zmysluplné by bolo mať iba jedno pravidlo. V skutočnosti však pravá ruka (daň z príjmov) nevie, čo robí ľavá (DPH). A navyše, ani v prípade dane z príjmov to nie je konzistentné. Oslobodenie od povinnosti detailnej evidencie využívania automobilu sa totiž míňa praktickému účinku, lebo tento pomer je aj tak potrebné preukazovať pre účely PHM ako aj DPH. A navyše do toho vstupuje aj fenomén nepeňažného príjmu Konateľa (ako vysvetľujem nižšie).

Obrázok 1: Jednoduchá štruktúra (vysvetlené nižšie):

Aké sú tie komplikovanejšie pravidlá hry? (môžete preskočiť)

Vyššie uvedené základné pravidlá sa síce zdajú byť pre podnikateľov nepriaznivé (z finančného a administratívneho hľadiska), ale aspoň sa javia byť jednoduchšie na pochopenie. Žiaľ, nie je tomu tak – nie sú ani jednoduchšie na pochopenie.

Totiž, okrem základnej komplikácie v podobe povinnosti viesť presnú evidenciu využívania auta na firemné (respektíve súkromné) účely pre PHM a aj celkovo DPH účely, vznikajú aj ďalšie administratívne a daňové nepríjemnosti, napríklad:

Prvú interpretačnú komplikáciu predstavuje zmena názoru finančnej správy v roku 2022. Podľa nového názoru už finančná správa totiž považuje využívanie majetku Konateľom za nepeňažný príjem aj v prípade, ak spoločnosť využíva paušál 80 %. Dovtedy prezentovaný názor finančnej správy totiž v takejto súvislosti nepeňažný príjem nevidel. Aj keď na obstaranie firemného auta využívané Konateľom aj na súkromné účely by sa nemal aplikovať paušál 80 %, prax niektorých daňovo-účtovných kancelárií bola/je iná – nesprávna. V nadväznosti na názorovú zmenu finančnej správy však využitie paušálu 80 % už ani nedáva zmysel.

Druhým rébusom sú samotné PHM pre účely dane z príjmov. Ak sa aj spoločnosť rozhodne aplikovať paušál 80 %, lebo auto je využívané aj na súkromné účely, a chce si zjednodušiť administratívu, pomer využívania auta na firemné (respektíve súkromné) účely musí aj tak kvôli zákonnému zneniu „do 80 % výšky“ vedieť preukázať. O rôznych spôsoboch skúmania využívania auta a spotreby a jej akceptovania pre daňové účely pri rôznych spôsoboch zahrňovania nákladov na PHM do daňových výdavkov už v tomto blogu nie je priestor. 

Tretiu komplikáciu predstavuje situácia, keď si spoločnosť uplatňuje 100 % nákladov na auto do daňových výdavkov napriek tomu, že auto sa Konateľom využíva aj na súkromné účely. Spoločnosť na to má právo, ak zdaňuje a „zodvodňuje“ Konateľa zákonom predpísaným spôsobom (1 % z ceny auta, ktorá sa postupne znižuje). Takéto administratívne zjednodušenie sa však nedá uplatniť na PHM, kde spoločnosť opäť musí evidovať jednotlivé jazdy a Konateľovi zdaňovať a „zodvodňovať“ reálnu spotrebu PHM (alternatívne dať spotrebu PHM Konateľovi k náhrade).

Štvrtým problémom sa javí povinnosť sledovať pomer využívania auta na firemné a súkromné účely a povinnosť upravovať pravidelne po dobu 5 rokov výšku odpočítanej DPH (smerom hore ako aj dole), a to vždy k poslednému zdaňovaciemu obdobiu príslušného kalendárneho roka. Alternatívou je odvod DPH na výstupe vo výške zodpovedajúcej súkromnému použitiu. Aj v tomto prípade je potrebné takýto pomer vedieť preukázať. 

Piata komplikácia nastáva pri aplikácii oslobodenia 500 EUR podľa § 5 ods. 7 písm. o) zákona o dani z príjmov. Napríklad spoločnosť, ktorá poskytne Konateľovi auto len na súkromné účely, na takéto nepeňažné plnenie nemôže aplikovať § 5 ods. 7 písm. o) zákona o dani z príjmov, nakoľko výdavky (náklady) súvisiace s prevádzkou auta poskytnutého na súkromné účely nie sú daňovým výdavkom. Daňovým výdavkom by mohli byť v prípade, ak by súkromné použitie bolo dohodnuté s Konateľom ako zamestnanecký benefit. V takom prípade by sa spoločnosť mohla rozhodnúť, či zamestnanecký benefit uplatní v daňových výdavkoch podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov a jeho hodnotu Konateľovi zdaní a „zodvodní“ alebo vynaložené prostriedky na súkromné účely vylúči z daňových výdavkov a hodnotu nepeňažného plnenia poskytnutého Konateľovi oslobodí od dane v súlade s § 5 ods. 7 písm. o) zákona o dani z príjmov. Jednoduché.

Obrázok 2: Komplexná štruktúra (vysvetlené nižšie):

Čo na to daňové úrady?

Daňové úrady môžu chcieť vidieť, okrem knihy jázd, aj ďalšie dôkazy o jazde ako napríklad zápisnicu zo stretnutia, na ktoré ste cestovali, a to aj s podpisom obchodného partnera. Problém.

Tento problém však nie je nevyhnutne v exekutíve (t.j. v daňových úradoch). Problém je v zákonodarcovi. Zákonodarca musí pri tvorbe zákonov postupovať v medziach požiadavky na tzv. materiálny právny štát (článok 1 ods. 1 Ústavy SR). Princíp materiálneho právneho štátu totiž nastavuje latku na právny štát ešte vyššie ako je len povinnosť dodržiavať platné a účinné právne normy. Vyžaduje, aby právne normy (t.j. zákon o dani z príjmov a zákon o DPH) mali relevantnú obsahovú a hodnotovú kvalitu. Zákonodarca musí vedieť písať zákony tak, aby boli jasné, transparentné, a (v kontexte tohto blogu) aby ich bolo možné dodržiavať. Ale obávam sa, že dodržiavať pravidlá hry pri firemných autách využívaných aj na súkromné účely asi objektívne nevie ani korporácia s najväčším citom a snahou pre compliance.

A tak sa dostávame do prostredia, kde si daňové úrady robia len svoju prácu. Dôkazné bremeno totiž je primárne na strane daňového subjektu a kniha jázd nemusí pôsobiť dôveryhodne. Ale ani od daňovníka nemožno rozumne očakávať, že si zo stretnutí bude nosiť podpísané zápisnice. Zákonodarca tak nielenže vytvoril komplikované a nezmyselné pravidlá, ale vytvoril podhubie pre vznik procesne neriešiteľných situácií v medziach spravodlivosti.

Musia sa takéto pravidlá dodržiavať?

Áno, ale niekedy možno aj nie. Je totiž otázne ako by tieto pravidlá obstáli pri ústavnoprávnom exkurze. Ústavný súd SR (napr.: PL ÚS 9/2014) už viackrát naznačil, kam siaha sloboda (a eventuálna nekompetentnosť) zákonodarcu pri tvorbe daňovej legislatívy. Ak pravidlá predstavujú pre podnikateľov zjavne neprimeranú záťaž, ktorá je v porovnaní so sledovaným verejným záujmom extrémne disproporčná, takéto pravidlá sú protiústavné.

Európsky súd pre ľudské práva (SWENSKA MANAGEMENTGRUPPEN AB v/SWEDEN) hovorí pri daniach o neznesiteľnom bremene, ktoré ak existuje, je v rozpore s Európskym dohovorom o ľudských právach. Obdobne sa k tomu vyjadruje aj český ústavný súd. Ten hovorí o protiústavnom pravidle v oblasti daní, ako o pravidle, ktoré neobstojí v teste legitimity a racionality. Legitimita daně se nevyčerpává způsobem jejího přijetí a důvodem spočívajícím v naplnění státního rozpočtu (Pl. ÚS 29/08).

Z procesného hľadiska by cesta k úspechu pripomínala Odyseovu cestu, ktorá navyše vďaka derogačným účinkom nálezov Ústavného súdu SR v správnych (daňových) konaniach môže byť na konci dňa úspešná aj tak len sčasti. Akokoľvek, vie to byť sprievodný argument podporujúci legitimitu konania daňovníka konajúceho v medziach, ktoré je možné od neho spravodlivo očakávať.

Priznám sa, že pri firemných autách s touto argumentáciou ešte nemám procesnú skúsenosť. A samozrejme ide len o moju skromnú odbočku do tejto komplexnej právnej roviny, ktorá vzhľadom na rozsah tohto blogu nemôže mať ani ambíciu byť vyčerpávajúca. Minimálne však umožňuje nazrieť na problematiku aj z inej argumentačnej perspektívy. V každom prípade sa v rámci našej praxe zastupovania klientov v daňových kontrolách teším na jej otestovanie.

Aké sú sankcie a prečo o tom píšem?

Tvorba zákonov je teda zjavne umenie. A ak sa nezvládne, v pokrivenejšom právnom štáte vytvára nekomfort nepredvídateľnosti.

Pri gramatickom výklade práva a bez uplatnenia tzv. materiálnych korektívov môže jedno auto vo firme využívané aj na súkromné účely, a pri ktorom sa uplatnil plný odpočet DPH a 100 % daňových výdavkov, a ak sa Konateľovi nezdaňuje a „nezodvodňuje“ nepeňažný príjem, spôsobiť toto:

Keďže daňová reforma v dohľadnej dobe pravdepodobne nebude a výsledky septembrových volieb sú nepredvídateľné, diverzifikovať okrem investícií treba aj právne nastavenie podnikania a vlastnenia aktív.

Na hrubé vrece, hrubá záplata. Jednoduchšie ako aj komplexnejšie príklady nastavenia právno-daňových štruktúr nájdete v obrázkoch vyššie v texte. Cieľom je minimalizovať dopady najväčších rizík nepredvídateľného štátu (nielen v oblasti pravidiel využívania firemných áut).

Ak by ste preto k tejto téme alebo k právnemu štruktúrovaniu mali otázky, kľudne sa mi ozvite. Pre viac podobných zaujímavých informácií odoberajte náš newsletter.

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Pohľad Petra Vargu na tému: Auto (na súkromné účely) v nákladoch firmy, odpočet DPH, daňové kontroly a worst case scenario je zobrazený ako prvý na Highgate.

Akvizičný úver a zneužitie práva (agresívna daňová optimalizácia)

Koncom minulého roka 2022 prišlo k vydaniu rozhodnutia Krajského súdu v Prahe[1], ktorý sa zaoberal dvoma hlavnými oblasťami práva, a to zneužitím daňového práva a zároveň spochybneniu úrokov z akvizičného úveru pri fúzií spoločností, finančným úradom. Keďže ide o oblasti, ktorými sa aktívne zaoberáme v našej praxi aj my, nižšie Vám priblížime zaujímavé závery tohto rozhodnutia. 

Zneužitie práva v oblasti daní a daňového práva

Pod zneužitím daňového práva môžeme rozumieť také konanie, ktoré sa formálne javí ako súladné so zákonmi, avšak takýmto konaním dôjde k získaniu daňovej výhody spôsobom, ktorý nie je v súlade s účelom zákona. Teda možno povedať, že ide o správanie, zdanlivo právom aprobované, ktorým má dôjsť k dosiahnutiu nedovoleného výsledku. Hlavným alebo výrazne prevažujúcim cieľom takéhoto konania musí byť vyhnutie sa daňovej povinnosti.  Akonáhle dôjde k takémuto konaniu, tak na účely daní sa na takéto konanie neprihliada.

Medzi nezákonným zneužitím práva a legálnou daňovou optimalizáciou je často veľmi tenká a nejasná hranica, ktorú nie je vždy jednoduché v praxi dobre identifikovať. Toho dôkazom je aj spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Prahe, kde vidíme odlišné nazeranie na túto hranicu z pohľadu správcu dane a z pohľadu súdu.

Skutkové okolnosti prípadu

V danom prípade došlo k poskytnutiu úveru spoločnosti na akvizíciu obchodného podielu s následnou fúziou. Správca dane však neuznal úroky z tohto úveru ako daňovo uznateľné, a to s poukazom na fakt, že sa podľa jeho názoru jedná o umelo vytvorenú transakciu za účelom zníženia základu dane.

Holandská investičná skupina Gilde chcela prevziať nadnárodnú skupinu firiem Teleplan. V novembri 2010 bola založená akvizičná spoločnosť AMS Acquisition B.V., ktorú vlastnila AMS Holding B.V. patriaca holandskej investičnej skupine Gilde.

Následne v decembri 2010 AMS Acquisition B.V. a AMS Holding B.V. uzatvorili zmluvu o úvere s konzorciom bánk, pričom úverový rámec bol do výšky 115 mil. EUR.

K samotnej akvizícii prišlo v marci 2011, kedy spoločnosť AMS Acquisition B.V. nadobudla akcie spoločnosti Teleplan International N.V. za cenu 142 mil. EUR. Súčasťou Teleplan International N.V. bola zároveň česká spoločnosť Teleplan Prague s.r.o.

O mesiac na to spoločnosť Teleplan International N.V. kúpila ready-made spoločnosť, ktorú pomenovala Teleplan Holding Prague s.r.o. Išlo o prázdnu spoločnosť, ktorá nevykonávala podnikateľskú činnosť, a teda nemala žiaden majetok či finančné prostriedky, pričom jej základné imanie bolo vo výške 200 tis. Kč.

V ďalšom kroku spoločnosť Teleplan Holding Prague s.r.o. odkúpila od spoločnosti Teleplan Holding Asia B.V. obchodný podiel vo výške 89,99% a od spoločnosti Teleplan International N.V. obchodný podiel vo výške 10%. Časť kúpnej ceny za tieto podiely vo výške 23,4 mil. EUR uhradila spoločnosť tým spôsobom, že pristúpila k akvizičnému úveru. V dôsledku toho sa kúpna cena považovala za uhradenú vo výške 23,4 mil. EUR a záväzok spoločnosti Teleplan Holding Prague s.r.o. z nákupu obchodného podielu sa transformoval na úver.

Zvyšnú časť pohľadávky postúpila spoločnosť Teleplan Holding Asia B.V. na spoločnosť Teleplan International N.V., ktorá ju následne kapitalizovala. Rovnako bola kapitalizovaná aj pohľadávka za predaj obchodného podielu zo strany Teleplan International N.V. Po tejto transakcii došlo k fúzii zlúčenímTeleplan Holding Prague s.r.o. s Teleplan Prague s.r.o. K 1. augustu 2011 tak v dôsledku fúzie spoločnosť Teleplan Prague s.r.o. zanikla a Teleplan Holding Prague s.r.o. sa ako nástupnícka spoločnosť premenovala na Teleplan Prague s.r.o.

Vo výsledku došlo k tomu, že pôvodný akvizičný úver bol stlačený na entitu na nižšej úrovni v hierarchii skupiny, ktorá reálne generovala nejaký zisk. Z prípadu vyplýva, že takáto požiadavka vzišla priamo od bánk, ktoré tento úver poskytli a bola priamo súčasťou zmluvnej úverovej dokumentácie. A práve toto sa ukázalo ako veľmi dôležitá skutočnosť vo vzťahu k hodnoteniu danej transakcie súdom.

Nástupnícka spoločnosť Teleplan Prague s.r.o. si následne uplatnila úroky a ďalšie finančné náklady súvisiace s úverom v zdaňovacích obdobiach 2013 a 2014 ako daňovo uznateľný náklad v zmysle § 24 zákona č. 586/1992 Sb. o dani z příjmú, pričom v podmienkach Slovenskej republiky by išlo o § 2  písmena i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani príjmov.

Ako sa na transakciu pozeral správca dane?

Správca dane takýto postup napadol s poukazom na to, že z jeho pohľadu ide o umelo vytvorenú transakciu, ktorej cieľom je znížiť základ dane, pričom argumentoval nasledovne:

• spôsob prechodu záväzku platiť úver a súvisiace náklady na nástupnícku spoločnosť, nedáva z ekonomického hľadiska žiaden zmysel a nemá žiadnu väzbu na zdaniteľné príjmy;
• transakcie súvisiace s prenesením dlhu sa javia ako účelové a bez ekonomického opodstatnenia, pričom sa uskutočnili takým spôsobom, aby vo výsledku mohla spoločnosť získať nelegitímne daňové zvýhodnenie;
• celkovo transakcie nemali žiaden jasný a očividný ekonomický zmysel, pričom tvrdenie nástupníckej spoločnosti ohľadom zmyslu a účelu transakcií považuje správca dane za nepresvedčivé.

Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že úroky a finančné náklady súvisiace s úverom nemožno daňovo uznať nakoľko ide o zneužitie práva.

Ako sa na transakciu pozeral súd?

Súd sa s argumentáciou správcu dane nestotožnil a rozhodol v prospech spoločnosti, pričom poukázal na potrebu preukázania splnenia objektívneho a subjektívneho testu pri zneužití práva.

Objektívny test

Súd uviedol, že v prvom kroku pri aplikácií zneužitia práva je nutné vysporiadať sa s otázkou, či je konanie daňového subjektu a predovšetkým následok jeho konania v rozpore s predmetom a účelom daňového práva.

Ustanovenie, ktorého účel súd skúmal, môžeme nájsť v § 24 zákona č. 586/1992 Sb. o dani z příjmú, na účely slovenského daňového práva by sme skúmali § 2  písmena i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani príjmov (ďalej len „ZDP“), v zmysle ktorého sa daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom. Dá sa povedať, že účel oboch úprav, t. j. slovenskej a českej, je totožný, nakoľko vymedzenie daňových výdavkov na účely dani z príjmu je takmer rovnaké. V rozpore s účelom týchto ustanovení je také uplatnenie úroku z úveru, ktoré nemá žiadnu zmysluplnú väzbu na ekonomickú činnosť spoločnosti. Ďalej v článku budeme odkazovať na slovenskú právnu úpravu.

Súd zároveň poukázal na to, že bez zhodnotenia ďalších okolností bolo konanie spoločnosti objektívne v rozpore s účelom § 2 písmena i) ZDP.

Subjektívny test

V prípade posudzovania splnenia subjektívnej podmienky sa súd zaoberal otázkou, či hlavným alebo významne prevažujúcim cieľom konania spoločnosti bolo vyhnutie sa daňovej povinnosti. To znamená, že je potrebné zodpovedať, či spoločnosť mala racionálne dôvody a či nešlo o formálnu zásterku k získaniu daňového zvýhodnenia.

Za zásadnú považoval súd skutočnosť, že podmienky, za ktorých došlo k celej transakcii, mali pôvod v rámcovej úverovej zmluve. Súd uviedol, že podmienky poskytnutia úveru boli nastavené externou bankou, ktorá ich určite nenastavila spôsobom, aby došlo k vytvoreniu umelej štruktúry slúžiacej k získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia. Súd považoval kroky spoločnosti za ekonomicky racionálne a priklonil sa k argumentácii spoločnosti, podľa ktorej banka stanovením podmienok chcela zaistiť maximálnu efektivitu pri splácaní úveru.

V zmysle uvedeného súd konštatoval, že v danom prípade neboli naplnené oba testy pre aplikáciu zneužitia práva a rozhodnutie zrušil. Správca dane následne podal kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd, a teda na finálny záver prípadu si budeme musieť ešte počkať.

[1] 55 Af 4/2020-137

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Akvizičný úver a agresívna daňová optimalizácia je zobrazený ako prvý na Highgate.

Prečo môže mať nepriznanie odpočtu DPH likvidačné dôsledky?

Predstavte si obchodnú spoločnosť, ktorá nakúpi tovar v hodnote 1 000 000 eur + DPH ročne a predá ho následne za 1 100 000 eur + DPH. Hrubá marža tak predstavuje 100 000 eur . Ak by správca dane neuznal tejto spoločnosti nárok na odpočet DPH (t. j. 200 000 eur), išlo by o sumu, ktorá významne prevyšuje sumu hrubej marže. Ak ešte k tomu pripočítame iné náklady spoločnosti, neuznanie nároku na odpočet DPH môže byť pre spoločnosť likvidačné.

Spoločnosť sa síce môže domáhať spravodlivosti na súde, avšak kým o tom rozhodne súd, toto rozhodnutie správcu dane je vo väčšine prípadov exekvovateľné. A to so sebou prináša vo väčších spoločnostiach napríklad straty ratingov voči partnerským spoločnostiam alebo zosplatnenie úverov v banke. A ak v pozadí úveru v banke ručí podnikateľ ako fyzická osoba, za obeť môže padnúť aj súkromný majetok vlastníka spoločnosti.

Aké sú časté pochybenia správcu dane?

V praxi sa stretávame s niekoľkými pochybeniami. Sú to aj jednoduché procesné chyby, ako napríklad podpis na protokole z daňovej kontroly. Na prvý pohľad jednoduché, ale v konečnom dôsledku môžu aj takéto veci vyhrať daňový spor. Zložitejšie a hlavne nebezpečnejšie sú však najmä tieto prešľapy:

Dodávateľ na faktúre dodanie neuskutočnil

Správca dane síce nespochybňuje to, že by sa dodanie neuskutočnilo, ale spochybňuje to, či to dodanie uskutočnil dodávateľ na faktúre. Mal dodávateľ zamestnancov? Ktoré osoby u dodávateľa vykonali dodávku? Ak je predmetom dodania tovar, mal dodávateľ dostatočne veľký sklad? Na aké dlhé obdobie mal tento sklad k dispozícii?

Často sú to požiadavky, ktoré sú objektívne mimo sféry dispozície kontrolovaného daňového subjektu. Ako má daňový subjekt preukázať, či jeho dodávateľ mal v danom čase zamestnancov a disponoval dostatočne veľkým skladom?

Takýto prístup správcu dane je tak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj Ústavného súdu SR. Dôkazné bremeno daňového subjektu totiž nie je absolútne a takéto požiadavky sú zjavne neprimerané. Pokiaľ správca dane nespochybňuje existenciu dodania, nie je možné nepriznať právo na odpočet DPH len z toho dôvodu, že správcovi dane sa javí, že dodávateľ nedisponoval dostatočnými materiálnymi a personálnymi zložkami alebo že transakcia nedáva správcovi dane ekonomický zmysel. Táto obranná argumentácia je podložená relatívne novými súdnymi rozhodnutiami, a preto v praxi na ňu správcovia dane často neprihliadajú.

Daňový únik alebo daňový podvod

Bežné sú snahy správcu dane zaťažiť zdravý kontrolovaný daňový subjekt podvodným konaním niektorého z dodávateľských alebo odberateľských partnerov v reťazci. Inými slovami, pokiaľ niekto v reťazci nezaplatil DPH, je to práve kontrolovaný daňový subjekt, ktorý akoby mal znášať povinnosť to štátu vykompenzovať.

Aj v tomto prípade je však judikatúra Súdneho dvora EÚ jednoznačná. Správcovi dane totiž nestačí vzniesť pochybnosť o tom, že sa kontrolovaný daňový subjekt mohol zúčastniť na podvodnom konaní. Správca dane musí preukázať túto vedomosť alebo povinnosť kontrolovaného daňového subjektu o tejto skutočnosti vedieť. Tento judikatórny pohľad je dostatočne usadený a mal by byť automaticky aplikovaný správcami dane v daňových konaniach. A pokiaľ nie je, súd by to mal vedieť identifikovať a zrušiť rozhodnutie správcu dane.

Zamieňanie pojmov

Veľmi častým javom je aj zamieňanie pojmov v argumentácií správcu dane. Používanie pojmov „neoprávnená daňová výhoda“ a „daňový únik“ alebo „daňový podvod“ v tom istom zdôvodnení je mätúce. Totiž, v súvislosti s každým z týchto pojmov je spojená iná procesná pozícia kontrolovaného daňového subjektu. Preto, ak správca dane nevie jednoznačne sformulovať svoju argumentačnú líniu, ide o zásah do spravodlivosti konania a kontrolovanému daňovému subjektu je v takom prípade uprené sa efektívne právne brániť. A táto argumentácia môže byť pred súdom úspešná.

Preukázanie, že došlo k dodaniu

Správcovia dane v niektorých konaniach argumentujú, že existencia dodania nebola preukázaná. Dôkazné bremeno v tomto prípade leží na pleciach daňového subjektu. Ten by mal vedieť dokázať, že k dodaniu naozaj došlo. Na druhej strane nemožno od daňového subjektu rozumne očakávať, že toto dôkazné bremeno je absolútne, a takéto preukazovanie musí byť bez dôvodných pochybností. Časté sú nereálne a ťažkopádne požiadavky správcu dane na preukázanie existencie napríklad dodaní služieb detailnými zápisnicami zo stretnutí, protokolmi alebo úradnými záznamami.

Aká by mala byť operatívna preventívna obrana?

Ak sa daňové subjekty chcú vyhnúť nezrovnalostiam v súvislosti s DPH pri daňovej kontrole, jednou z možností je  byť extrémne dôsledný a detailne si overovať svojich dodávateľov a odberateľov. Jednou z hlavných zásad je neobchodovať s podnikateľskými subjektami, u ktorých sú evidované dlžné sumy voči niektorým z orgánov verejnej moci. Zároveň treba byť obozretný pri novo založených obchodných partneroch, pri partneroch s minimálnym základným imaním a pri subjektoch, ktoré nemajú zamestnancov, prípadne vykazujú vysoké obraty. Odporúčame klientom si vždy pri väčších dodaniach overovať dodávateľov, ako aj odberateľov prostredníctvom verejných registrov a zapisovať si tieto informácie do osobitných záznamov. Takéto kroky môžu významne pomôcť v argumentácií v daňových konaniach.  

Aká by mala byť systémová obrana?

Nastavenie správnej korporátnej štruktúry podnikania. To zahŕňa najmä elementy ochrany majetku a hodnôt, ktoré môžu byť ohrozené daňovými konaniami, ako aj ochranu samotných vlastníkov spoločností. Pri takomto štruktúrovaní však treba byť obozretný. Už len v situáciách, keď už nad daňovým subjektom krúži Finančná správa, je napríklad presun majetku a podnikania na inú spoločnosť potrebné riešiť nielen cez optiku transferového oceňovania, právnej odporovateľnosti takýchto presunov, ale aj trestného práva. Preto je dôležité si korporátnu štruktúru podnikania nastavovať vopred.

Celý článok si môžete pozrieť aj tu:

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Highgate Law & Tax: Nepriznanie odpočtu DPH môže firmu položiť. Vyjadrenie Petra Vargu pre HOSPODÁRSKE NOVINY je zobrazený ako prvý na Highgate.

Pri daňových kontrolách, ktoré vykonávajú kontrolóri Finančnej správy (FS) SR, je v praxi z pohľadu podnikateľov častým problémom uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty.

Ako upozorňuje daňový advokát Peter Varga z Highgate Law & Tax, neraz dochádza k situáciám, keď daňové úrady zamietnu podnikateľovi nárok na odpočet s odôvodnením, že osoba na faktúre podľa správcu dane nedodala potrebnú službu či tovar. To je v mnohých situáciách v rozpore s právom EÚ.

Neraz na to doplácajú zdravé firmy, ktoré v takom prípade nesú zodpovednosť aj za to, že si ich dodávateľ nevedie účtovníctvo v súlade so zákonom alebo sa stal v priebehu pár rokov nekontaktným, napríklad nepreberá zásielky od finančnej správy.

„Takáto prax je však často v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ či Ústavného súdu SR. Pochybnosti o dodávateľovi či odberateľovi v určitom reťazci dodaní sú relevantné iba na to, aby bolo možné posúdiť ich účasť na podvode – teda samé osebe ešte nemôžu viesť k zamietnutiu nároku na odpočet DPH,“ spresňuje daňový advokát z Highgate Law & Tax.

Chyby a nedôslednosť sú aj na strane firiem

Daňovník neraz napríklad nevie preukázať prepravu, ak je dodanie tovaru s ňou spojené. V takýchto prípadoch správca dane nechce uznať oslobodenie dodávky, napríklad pri dodaní tovaru do iného členského štátu a dorubí daňovníkovi daň na výstupe.

Ak sa teda chcú firmy vyhnúť nezrovnalostiam v súvislosti s DPH pri daňovej kontrole, jednou z možností je byť extrémne dôsledný. Detailne si overovať svojich dodávateľov a odberateľov, všetko dokumentovať, fotografovať, prípadne nakrúcať.

Správca dane by mal v prípade podozrenia vedieť jednoznačne preukázať, že došlo k podvodu, a to na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a objektívnych dôkazov. Nehovoriac o tom, že v niektorých segmentoch je pre podnikateľov úplne dôsledné preverenie partnerov prakticky nemožné. Na trhu sú totiž aj firmy, ktoré majú veľmi širokú paletu dodávateľov.

„Stretávame sa s prípadmi, kedy kontrolóri firme vyčítali, že jej subdodávateľ nemal žiadnych zamestnancov, a teda nie je možné vierohodne dokázať, kto v skutočnosti dodal predmetnú službu. Nie je však silách podnikateľa ísť do takýchto detailov. A keby to chcel robiť, extrémne by sa zvýšili jeho náklady na podnikanie,“ objasňuje daňový advokát Peter Varga.

Celý článok si môžete prečítať na stránke https://www.trend.sk/financie/daniari-neferovo-neuznavaju-firmam-odpocty-dph-chcu-nich-nemozne-idu-aj-proti-zasadam-eu.

Zdroj: KULLOVÁ, Z.: Daniari neférovo neuznávajú firmám odpočty DPH a chcú od nich nemožné. Idú aj proti zásadám EÚ. In: TREND, 6.3.2023. Dostupné na https://www.trend.sk/financie/daniari-neferovo-neuznavaju-firmam-odpocty-dph-chcu-nich-nemozne-idu-aj-proti-zasadam-eu

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Daniari neférovo neuznávajú firmám odpočty DPH a chcú od nich nemožné. Idú aj proti zásadám EÚ – Rozhovor Petra Vargu pre TREND je zobrazený ako prvý na Highgate.

Nepriznanie nároku na odpočet DPH v ekonomických konzekvenciách

Predstavte si obchodnú spoločnosť, ktorá nakupuje tovar v hodnote 1 000 000 EUR + DPH ročne. Tento tovar následne predá za 1 100 000 EUR + DPH. Hrubá marža tak je 100 000 EUR. Daňový úrad začne daňovú kontrolu za 24 kalendárnych mesiacov a rozhodne, že dodávateľ tento tovar nemohol dodať (napríklad preto, lebo nemal sklad). Pričom daňový úrad nespochybňuje, že by tovar nikdy neexistoval alebo že by nikdy nebol dodaný.

Ak by daňový úrad neuznal tejto spoločnosti nárok na odpočet DPH (t.j. 400 000 EUR), išlo by o sumu, ktorá ďaleko prevyšuje hrubú maržu spoločnosti. Neberúc do úvahy aj iné náklady spoločnosti. Predstavte si, že spoločnosť má úverové financovanie z banky, pri ktorom ručí jej vlastník. Ak by finančná správa nepriznala nárok na odpočet DPH, spoločnosť sa môže domáhať spravodlivosti iba na súde. Medzitým sa však s najväčšou pravdepodobnosťou tento nárok správcu dane na 400 000 EUR + sankcia stane vykonateľným. Banka môže zosplatniť úver a spoločnosť, vrátane jej vlastníka, môže skončiť v konkurze, a to bez toho, aby súd rozhodol v merite veci.

Niet pochýb o tom, že daňové úrady na Slovensku musia rozhodovať zákonne. A čo je to zákonné rozhodovanie v prípade statusu dodávateľa bude predmetom tohto článku.

Osoba uvedená na faktúre pri odpočte DPH

Znenie slovenského zákona o DPH je do veľkej miery závislé od smernice EÚ o DPH. Oba právne predpisy vyžadujú pre odpočet DPH splnenie dvoch základných podmienok: (i) splnenie formálnych podmienok a (ii) splnenie hmotnoprávnych podmienok.

V rámci hmotnoprávnych podmienok musí byť preukázané, že k dodaniu naozaj došlo. V praxi sa však stretávame s akýmsi derivátom tejto podmienky, ktorý aplikujú relatívne často slovenskí správcovia dane. Tí totiž často vyžadujú, aby dodávateľ (t.j. osoba uvedená na faktúre) dodanie reálne uskutočnil, respektíve ho vedel uskutočniť. Nestačí tak, aby bolo zrejmé, že k dodaniu došlo. V tom je totiž veľký rozdiel.

Problematická osoba v reťazci a dopad na odpočet DPH

Správcom dane zaužívaný výklad konštrukcie „dodávateľ dodal“, respektíve „vedel dodať“ má potenciál významne daňovníka exponovať. Finančná správa začne spochybňovať splnenie hmotnoprávnej podmienky a nárok na odpočet DPH na vstupe Vám môže byť zamietnutý vtedy, ak zistí, že v rámci dodávateľského reťazca existuje subjekt, ktorý:

• podľa finančnej správy danú transakciu objektívne nemohol realizovať (napríklad nemá zamestnancov alebo nemá sklady);
• je nekontaktný;
• nepodával daňové priznania ani kontrolné výkazy; alebo
• nedisponoval zamestnancami a podobne.

Osoba uvedená na faktúre dodanie neuskutočnila

Podľa smernice EÚ o DPH každá osoba, ktorá uvedie DPH na faktúre je povinná túto DPH uhradiť. Túto požiadavku smernice máme v slovenskom zákone o DPH implementovanú v § 69 ods. 5. To znamená, že subjekt, ktorému nevznikla povinnosť odvodu DPH je povinný túto na faktúre uvedenú DPH odviesť do štátneho rozpočtu.

Problém však nastáva u odberateľa. Ten pri takto uplatnenej DPH na vstupe nemá nárok na odpočet DPH. Odberateľ má totiž nárok na odpočet DPH iba ak daňová povinnosť dodávateľovi naozaj vznikla. V takomto prípade však táto povinnosť dodávateľovi nevznikla a odberateľ nemôže argumentovať tým, že (i) DPH bola dodávateľom uhradená a (ii) DPH uhradil aj odberateľ jej uplatnením na výstupe.

Tento pohľad podporujú aj rozsudky Súdneho dvora EÚ („SD EÚ“), ktoré sú v tom relatívne nekompromisné. Takéto dodávky od seba oddeľujú a neberú do úvahy, že DPH bola na vstupe dodávateľom uhradená. Nárok na odpočet DPH vznikne iba v prípade, ak vznikla aj daňová povinnosť dodávateľovi, t.j. dodávateľ reálne službu alebo tovar dodal (resp. vedel dodať, čo sa v posledných rokoch javí ako veľmi podstatná skutočnosť). A tieto skutočnosti sú pri daňovej kontrole DPH predmetom preverovania.

Neuznanie nároku na odpočet DPH kvôli daňovému podvodu

Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že účasť na daňovom podvode musí byť podložená objektívnymi skutočnosťami, na ktorých základe možno dôvodiť, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa podvodného konania zúčastňuje. Tie boli formulované vo viacerých rozsudkoch SD EÚ a vzišiel z nich tzv. Axel Kittel test. Ten pozostáva zo štyroch otázok. Ak chce správca odoprieť daňovníkovi právo na odpočet DPH, musí byť na všetky štyri otázke odpovedané kladne.

         (i) Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?

         (ii)  Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?

         (iii)  Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené?

         (iv)  Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt?

Prvé tri otázky sú zamerané na zisťovanie objektívnych skutočností. Správca dane preto musí preukázať, a teda uniesť dôkazné bremeno v tom zmysle, že došlo k podvodnému konaniu, ktorého súčasťou je daňový únik. A zároveň musí preukázať, že preverovaná transakcia je súčasťou podvodného konania. Kľúčovým sa následne stáva štvrtý bod (tzv. vedomostný test). Ide o preukázanie, či daný účastník vedel, či vedieť mohol a či mal mať vedomosť o podvodnom konaní.

Späť k osobe uvedenej na faktúre a judikatúre SD EÚ a prepojeniu na daňový podvod

Aj uznesenie SD EÚ vo veci C‑610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft (ďalej iba „uznesenie Vikingo“) sa zaoberá zamietnutím práva na odpočítanie DPH, z titulu, že dodanie nebolo realizované deklarovaným dodávateľom.

V uvedenom prípade išlo o situáciu, kedy maďarská spoločnosť Vikingo podnikajúca vo veľkoobchode s cukríkmi nakúpila od dodávateľa Freest potravinárske baliace stroje na svoje výrobky. Dodávateľ tieto stroje nakúpil od ďalšieho subdodávateľa, a ten od ďalšieho subdodávateľa. Spoločnosť Vikingo si odpočítala DPH na vstupe z faktúr od dodávateľa Freest, pričom podľa SD EÚ nebolo pochýb o tom, že stroje reálne existujú a boli aj uvedené do prevádzky.

Daňový úrad pri kontrole neuznal predmetný odpočet DPH, a to  najmä z dôvodu, že konatelia spoločností v reťazci dodávateľov dodanie nepotvrdili. Daňový úrad uzavrel, že dodanie vykonala neznáma osoba a nie osoba na faktúre. Veľmi podobný záver aký vídavame v slovenskej rozhodovacej praxi.

SD EÚ poskytol maďarskému súdu nasledovnú odpoveď:  Smernica EÚ o DPH v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že

• po prvé, faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, nemohla uvedený tovar z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená;
• po druhé, neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva;
• po tretie, dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený;
• a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti

Takéto zamietnutie práva na odpočet DPH je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa daňovník aktívne podieľal na daňovom podvode alebo vedel, alebo mal vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca. Túto skutočnosť však musí overiť správca dane.

To znamená, že ak sa preukáže, že došlo k dodaniu tovaru, nemožno považovať skutočnosti, že (i) sa reťazec transakcií ve­dúcich k týmto dodaniam z ekonomic­kého hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane odôvodnený, alebo (ii) si niektorý z účastníkov tohto reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, za dostatočné pre vyvodenie záveru, že sa jedná o daňový podvod. Daňový úrad má z právneho hľadiska v každom konkrétnom prípade na zák­lade objektívnych okolností dostatočne preukázať, že zdaniteľná osoba sa do­pustila daňového podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že predmetná transakcia je súčasťou daňového pod­vodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru, alebo iný subjekt zapojený do dodávateľského reťazca tovarov alebo služieb.

Ako to teda je s tým dôkazným bremenom?

SD EÚ je a má byť významnou legislatívnou studňou pre slovenských správcov dane. A to hlavne v prípade, kde zákon o DPH nedáva jednoznačnú odpoveď. V kontexte témy tohto článku je preto zaujímavý aj ďalší rozsudok SD EÚ. SD EÚ sa v ďalšom nedávnom prípade zaoberal posúdením zamietnutia práva na odpočet DPH v kontexte povinnosti daňovníka konať obozretne pri výbere svojho obchodného partnera.

SD EÚ síce konštatuje, že obozretný subjekt môže, v závislosti od okolností prípadu, považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby s cieľom identifikácie jeho spoľahlivosti. Správca dane však vo všeobecnosti nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH požadovať preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje odpočet DPH:

• spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby;
• disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať; a
• splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH,

z dôvodu ubezpečenia sa, či na strane obchodných partnerov daňového subjektu nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu.

V zásade totiž prináleží správnym orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov. Dôkazné bremeno tak musí pri týchto okolnostiach znášať správca dane.

Realita daňových kontrol pri preukazovaní oprávnenosti na odpočet DPH:

Výkon správy daní, a teda aj výkon daňovej kontroly podlieha súladu so základnými zásadami správy daní, ktoré formuluje Daňový poriadok. Týmito zásadami by sa vždy mal riadiť aj správca dane. Pre potreby spravodlivého výkonu daňovej kontroly prichádzajú do úvahy predovšetkým tieto zásady:

• prihliadať nielen na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy daňového subjektu;
• postupovať vždy podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom chrániť záujmy štátu a obcí, ale pritom dbať aj na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb;
• hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Pričom obsah spojenia „podľa svojej úvahy“ neznamená, že správca dane má právo svojvoľne, ba niekedy arbitrárne brať do úvahy iba tie dôkazy, ktoré správcovi dane vyhovujú. Správca dane by sa mal nad každým dôkazom zamyslieť, reálne ho posúdiť a vyhodnotiť a racionálne uviesť prečo niektorý dôkaz neberie do úvahy.

Správcovia dane však v praxi relatívne často nielenže nerešpektujú tieto základné zásady správy daní, ale ani nepostupujú v súlade s ustálenou judikatúrou SD EÚ (napríklad so spomínaným Axel Kittel testom alebo uznesenie Vikingo).

Navyše správcovia dane časti aplikujú ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku argumentujúc akousi daňovou výhodou. Tú však objektívne nie je možné získať, ak daňový subjekt DPH na výstupe uhradí.  

Čo by teda (aj ďalšie) mali správcovia dane dodržiavať pri výkone správy daní (t.j. aj daňovej kontroly)?

Z rozsudkov SD EÚ ďalej vyplýva, že smernica EÚ o DPH by sa mala vykladať v spojení so zásadami daňovej neutrality a proporcionality. V zmysle týchto zásad odberateľovi nemožno zamietnuť právo na odpočítanie DPH z dôvodov, že faktúry nemožno považovať za hodnoverné len preto, že:

• osoba uvedená na faktúre nemohla tovar dodať z titulu absencie materiálnych a personálnych zdrojov, a teda dodanie musela realizovať iná osoba;
• nebol dodržaný vnútroštátny zákon o účtovníctve alebo dodávateľský reťazec nebol ekonomicky opodstatnený; alebo
• na predošlých stupňoch obchodu sa vyskytli určité nezrovnalosti.

Čo treba robiť na zvýšenie pravdepodobnosti úspechu obhájenia nároku na odpočet DPH?

V realite daňových kontrol správca dane relatívne často zamietne nárok na odpočet DPH akonáhle niektorý subjekt v rade si neplní svoje oznamovacie alebo odvodové povinnosti. O tých však daňový subjekt nemusí mať nevyhnutne vedomosť. Finančná správa síce zverejňuje na svojej webovej stránke viaceré zoznamy, ktoré by mohli naznačovať, že pôjde asi o problematický subjekt, ale tieto zoznamy sú aktualizované s časovými oneskoreniami. V čase uzatvorenia kontaminovanej transakcie sa tak problematický subjekt nemusí v niektorom zo zoznamov vôbec nachádzať.

Z týchto dôvodov odporúčame:

• Mať do maximálne možnej miery zdokumentovanú komunikáciu s obchodným partnerom;
• Rovnako mať do maximálne možnej miery zdokumentovanú existenciu dodania, a to prípadne vrátane fotodokumentácie alebo e-mailovej komunikácie;
• Neobchodovať s podnikateľskými subjektami, u ktorých sú evidované dlžné sumy voči niektorým z orgánov verejnej moci;
• Byť obozretný pri novozaložených obchodných partneroch;
• Byť obozretný u obchodných partneroch s minimálnym základným imaním;
• Byť obozretný u obchodných partneroch, ktorí nemajú zamestnancov, ale prípadne vykazujú vysoké obraty;

V praxi sa môže stať, že správca dane spochybňuje personálne kapacity dodávateľa a ukladá dôkazné bremeno na kontrolovaný daňový subjekt. Ten by tak mal preukázať akým spôsobom bol dodávateľ schopný realizovať predmetné dodávky. V niektorých prípadoch sa dá z argumentačnej pozície správcu dane vyvodiť jeho požiadavka na daňový subjekt, aby mal dokonca detailný prehľad o zamestnancoch/dodávateľov obchodného partnera vrátane obsahu ich zmluvných dohôd.  

Vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry SD EÚ sme toho názoru, že od kontrolovaného daňového subjektu nie je možné požadovať, aby preukazoval skutočnosti, ktoré sú úplne mimo jeho sféru vplyvu a ktoré nemôže či už zo zákonných prekážok, alebo z dôvodu faktického stavu veci zistiť a overiť.

Bude to však stačiť na obhájenie nároku na odpočet DPH?

Ak by mal daňový subjekt všetko písomne zaznamenané, a to vrátane vytlačených webových sídiel Sociálnej poisťovne, príslušných zdravotných poisťovní, registra účtovných závierok, obchodného registra a/alebo zo zoznamov finančnej správy, bude to stačiť na preukázanie nároku na odpočet DPH a konania tak v dobrej viere?

Na to, žiaľ, neexistuje uniformná a jednoznačná odpoveď. V nedávnej praxi sme boli svedkami prípadu, kde daňový subjekt mal viaceré relevantné skutočnosti nevyhnutné na obhájenie svojej DPH pozície podchytené. Napríklad v zmluve vyžadoval od dodávateľa potvrdenie, že disponuje personálnymi kapacitami. Daňový subjekt mal k jednotlivým transakciám množstvo relevantnej sprievodnej dokumentácie a v rámci daňových konaní bol maximálne súčinný. Navyše išlo o renomovanú zahraničnú spoločnosť. Výsledkom daňovej kontroly bol približne 100 stranový protokol, na podklade ktorého finančná správa vydala rozhodnutie, kde potvrdila existenciu dodaní, ale vytýkala daňovému subjektu to, že dodanie nebol schopný uskutočniť dodávateľ kvôli nepreukázaniu personálnych kapacít.

A to je však v rozpore s právom EÚ a treba sa voči tomu vedieť právne brániť. Nielen následne v daňovom spore voči finančnému riaditeľstvu alebo na súde, ale aj preventívne budovaním sofistikovanejšej korporátnej štruktúry.

Ďalšie konzekvencie z nepriznaného nároku na odpočet DPH

V prípade, že daňovému subjektu je zamietnutý odpočet DPH na vstupe, stáva sa automaticky pre finančnú správu v ďalších daňových konaniach nespoľahlivým daňovým subjektom. A to má svoje ďalšie konzekvencie ako napríklad kratšie lehoty, neochotu finančnej správy akceptovať niektoré žiadosti, vyššiu pravdepodobnosť daňových kontrol a negatívne vnímanie v očiach obchodných partnerov. Zároveň aplikujúc logiku správcu dane, takýto obchodní partneri by už nemali chcieť s týmto daňovým subjektom obchodovať, lebo sami sa tak vystavujú daňovým rizikám.  

Veríme, že sa prístup správcov dane na Slovensku zásadne zmení. V opačnom prípade totiž môžu byť pre menej obozretných podnikateľov rutinné daňové kontroly likvidačné. A obozretnejší podnikatelia musia vynakladať významné úsilie na prevenciu. Prevenciu nielen v rovine zaobstarania si dostatočnej dokumentácie na preukázanie konania v dobrej viere, ale hlavne v rovine právneho štruktúrovania podnikania spôsobom, ktorý chráni hodnotné aktíva/podnikateľské streamy pred týmito rizikami. Z našej praxe sú časté presuny podnikateľskej činnosti do zahraničia. Samozrejme to je možné len v určitých prípadoch.

Našim klientom tak poskytujeme nielen zastupovanie pred daňovými úradmi, ale aj komplexné nastavovanie ich podnikania s ohľadom na preventívne zabraňovanie materializácií predmetných rizík. Viackrát sme asistovali klientom pri zákonnom presune aktív zo spoločnosti v prípade, ak už tá  bola „zavalená“ množstvom daňových kontrol.

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Neuznaný odpočet DPH kvôli statusu dodávateľa je zobrazený ako prvý na Highgate.

Problém dvojitého zdanenia pri platbách za tovary a služby kryptom je reálnym problémom. Riešenie nie je možné jednoducho hľadať v zákone o dani z príjmov a nie je možné ho ani automaticky očakávať od aplikácie akejsi ad hoc spravodlivosti pri zdaňovaní (t.j. nie je tam dvojité zdanenie, lebo to je nespravodlivé). Jednoducho, ak daňovník za dodanie tovaru alebo služby obdrží ako odplatu krypto aktívum, hrozí, že správca dane nebude vedieť tomuto krypto aktívu pripísať vstupnú cenu.

V praxi sa stretávame s viacerými možnosťami niektorých poradcov ako sa tomuto fenoménu vyhnúť. Ešte viac poradcov však ani nevie, že takýto problém existuje. Práve touto prednáškou sme sa preto usilovali o zverejnenie tohto problému na vysoko odbornej úrovni pred relevantným publikom. Sme veľmi radi, že prednášky sa zúčastnili aj relevantní predstavitelia Ministerstva financií SR s ktorými sme rozsah tohto problému a potenciálne možnosti nápravy mohli diskutovať.

Ak vás táto téma zaujíma, neváhajte nás kontaktovať.

Článok Dvojité zdanenie pri platbe kryptom. Peter Varga a Vladimíra Mačuhová prednášali na metodických dňoch Slovenskej komory daňových poradcov je zobrazený ako prvý na Highgate.