Ako sa zrodili daňové raje

Tento článok je súčasťou edície článkov o daňových rajoch, ktorých využívanie pre zníženie daňovej a odvodovej povinnosti, ochranu vlastníctva a jeho anonymitu je pre niektoré podnikateľské subjekty veľmi atraktívne. Dnes, kedy daňovo-odvodová záťaž napr. na Slovensku nie je v súlade so základným princípom zdaňovania, ktorým je neutralita daní, je motivácia prispôsobovať svoje aktivity aj s ohľadom na daňové dôsledky vyššia ako by v efektívnej spoločnosti mala byť. Inými slovami, daňové subjekty sú viac motivované platiť menej daní ako je v efektívnej spoločnosti potrebné. Tento článok má za úlohu v krátkosti opísať vývoj daňových rajov v širšom význame a v historickom kontexte.

Počiatky daňovej optimalizácie prostredníctvom medzinárodného prvku môžeme hľadať už od antických čias, kedy sa už napríklad obchodníci v starovekom Grécku snažili optimalizovať svoje daňové zaťaženie a to využitím starovekých daňových rajov v podobe gréckych ostrovov, ktoré nezdaňovali dovoz ani uskladňovanie tovarov na ich území na rozdiel od Atén, ktorej dani na dovezený tovar sa obchodníci chceli vyhnúť. A preto grécki obchodníci s obľubou využívali staroveké ostrovy ako daňové raje s jasným cieľom, vyhnúť sa plateniu daní v Aténach. V novovekej antike, v období koloniálnych objavov, sa americkí obchodníci snažili obchodovaním s latinskou Amerikou vyhnúť britským daniam. Na začiatku 19. storočia sa prvými daňovými rajmi stali americké štáty Delaware a New Jersey, ktoré stanovili veľmi nízke korporátne dane s cieľom prilákať zahraničných podnikateľov. Tento status si predovšetkým Delaware udržuje dodnes.

Medzi dvoma svetovými vojnami sa do popredia dostala úloha Švajčiarka vďaka bankovému zákonu, ktorý bol prijatý v roku 1934 a ktorý zabezpečil absolútnu anonymitu vlastníctva finančných prostriedkov a cenných papierov uložených vo švajčiarskych bankách. Pred Švajčiarskom sa o podobný koncept relatívne úspešne snažilo aj Lichtenštajnsko. Rozmach daňových rajov ako ich poznáme dnes nastal až po druhej svetovej vojne. Spočiatku sa daňové raje používali väčšinou v súvislosti so zdaňovaním fyzických osôb, postupne mu však prišli na chuť aj veľké medzinárodné korporácie. Prvé miesto spomedzi daňových rajov si uzurpujú Bermudy pre svoju offshore legislatívu, ktorú prijali ešte v roku 1935. Významným daňovým rajom sa následne od roku 1953 stali Holandské Antily, ktoré dodnes ťažia zo svojej koloniálnej minulosti. Ich atraktivita spočívala a aj v súčasnosti spočíva v širokej sieti zmlúv na zamedzenie proti dvojitému zdaneniu.

Ďalším významným medzníkom rozvoja daňových rajov bola americká a európska regulácia bankového sektora. Spojené štáty americké aj vďaka historickému odkazu veľkej hospodárskej krízy z roku 1929 presadzovali tvrdé regulačné opatrenia voči bankovému sektoru. Ten však preto začal hľadať destinácie a iné spôsoby ako si pri svojom podnikaní rozviazať ruky, a preto sa ich primárnym cieľom stal Londýn ako finančné centrum sveta. Avšak súbor opatrení americkej vlády na odradenie amerických bánk a veľkých spoločnosti pred investovaním v Európe s cieľom ochrániť tak Spojené štáty od odlivu kapitálu vyústilo do vzostupu významu karibských štátov pri medzinárodnom štruktúrovaní. Podľa správy Richard Gordona z amerického ministerstva financií z roku 1975 až 125 amerických bánk malo umiestnených 732 organizačnej zložiek mimo Spojených štátov, prevažne v karibskej oblasti. Od roku 1968 do roku 1976 sa aktíva finančných inštitúcii v daňových rajoch zvýšili zo sumy približne 3,7 miliardy amerických dolárov na 20,9 miliardy amerických dolárov.

Postupne sa daňové raji vyznačovali nulovou sadzbou dane pre všetky druhy príjmov až sa dostali do pozornosti OECD, USA, či UK, ktoré od 90.rokoch 20. storočia začali vyvíjať aktivity smerom k regulácii tohto snaženia prilákať na svoje územia investície a sídla rôznych nadnárodných spoločností. Dnes sa daňové raje vyznačujú takmer žiadny zdaňovaním. Avšak významným motívom pre využívanie daňových rajov v súčasnom období nebolo a nie je ani tak nízke, respektíve žiadne daňové zaťaženie, ale práve anonymita vlastníctva, možnosti vytvorenia vzťahov na báze „trustov“ na základe ktorých si bohatí ľudia, ktorí možno realizujúci rizikové podnikanie, poisťujú ochranu svojich majetkov. Anonymita vlastníctva je kľúčovým faktorom pre podnikateľov podnikajúcich v nelegálnom businesse, ktorí sa snažia svoje peniaze uchrániť, neodhaliť svoju identitu a zároveň v ďalšom kroku, ak je to možné, tieto príjmy legalizovať. Zisky svojich spoločností podnikatelia potom buď reinvestujú alebo sa snažia rôznymi komplikovanejšími metódy dostať naspäť na územie svojej rezidencie.

Daňové raje sú dnes často pertraktovaným inštitútom medzinárodných financií, medzinárodného práva aj medzinárodných vzťahov. Ich vzostup je len vyústením efektov konkurenčného prostredia, ktoré existuje nielen medzi podnikateľmi, ale aj medzi štátmi. Vzhľadom pretrvávajúce problémy vyspelých krajín s verejným dlhom sa už dlhší čas proti daňovým rajom zbrojí. Bude preto nesmierne zaujímavé sledovať ich vývoj v ďalšom období.